Sedela som za počítačom a čítala maily s predmetom „re: nadej". Žijem skôr v noci, a Adam to vie. O pol jednej mi zavolal. Muž, do ktorého som kedysi vkladala najväčšie nádeje, najviac mu verila. Mal divný hlas, ale nevedela som z neho dostať, čo sa deje. Skúsila som teda:
-Počuj, budem písať o nádeji. Čo znamená pre teba?
-Nádej hlavne neexistuje,- odpovedá mi prekvapivo rýchlo a pevne.
-Prosím? Mne zatiaľ vychádza, že je úplne všade.-
-Áno, ľudia ju zbožňujú. Je to barlička, ktorá zakrýva, že niečo sa nedá zmeniť. Odďaľovanie poznania reality. Nahovárajú si, že ešte je iná možnosť, aj keď je jasné, ako to dopadne. Je to ilúzia. Klamú sa.-
-Hmm, zajímavé...- Ďalej filozofujeme o živote, o všetkom a ničom zároveň. Odkladám horúci telefón, a dúfam, že som do jeho života vrátila trochu nádeje, aj keď v ňu neverí. Úplne mi tým rozhodil koncept.
Od ďalšieho známeho, ktorý je veľmi pragmatický som čakala podobnú odpoveď ako od Adama, ale prekvapivo mi odpísal: Pre mňa bola nádej posledný rok o tom, aby som mohol zasa viesť normálny život, lebo som mal vážne zdravotné problémy. Bez nádeje by to bolo fakt zlé, asi by som tu už nebol.
Zdá sa, že je ako hmla. Je všade okolo, ale neviem, ako ju uchopiť. A je plná protikladov. Nádej, že sa niečo stane, alebo naopak nestane. Neviem, či ju treba hľadať v sebe, alebo v iných ľuďoch. Či sa s ňou rodíme, alebo sa ju učíme.
Tak začínam s postupmi z prvého odseku. Gúglenie. Padla mi do oka veta, že tri kresťanské cnosti sú: viera, nádej a láska. Na slovo nádej (hope) je 247 miliónov odkazov. Pochopiteľne ju predbehla láska (love, 925 mil.), ale viera (faith, 70 mil.) je až za ňou. Neviem, či tieto čísla niečo hovoria, ale čo na nádej hovorí cirkev? Na spojenie viery a nádeje mi odpísal Juraj (ten bloger a kňaz čo vám napadol ako prvý): Nádej je ochota človeka veriť v zmysel všetkého a v šťastný koniec. Pre mňa, ako pre veriaceho je nádej čosi ako istota, že je všetko v Božích rukách a že Ježiš svoj sľub „idem vám pripraviť miesto" splní . Chýbajúca nádej je smútok.
V knižnici som vybrala knihu: Naděje - kde ji můžeme nalézt a jak si ji můžeme uchovat. Papierový obal, americký štýl písania a 140 strán poviedok o nádeji dávali tušiť, že táto knižka bude trochu prevarenou polievkou optimizmu a dojímavých príbehov. Mojej zaujatosti, v ktorej som posúdila knihu podľa obalu som sa nevzdala ani po prečítaní zopár poviedok. Možno aj gýč je jedna z foriem nádeje. Pri každej poviedke bol obrázok kotvy. Jasné! Rozsvietilo sa mi v hlave. Keď som bola malá, nosila som striebornú retiazku a na nej zavesené srdce, štvorlístok a kotvu. Lásku, šťastie a nádej. Asi som musela byť malý radikál, lebo si pamätám, ako mi teta gratuluje k narodeninám a hovorí: ,,Dali sme ti to upraviť, aby tam nebol krížik. " Takže som nosila upravenú trojicu spomínaných kresťanských cností. Akurát som vieru vymenila za šťastie. Krížik za štvorlístok. Zvláštne, ako sa točím v kruhu a hľadanie nádeje ma vracia ku láske a viere.
Vladimír Michal vo svojom článku Naděje jeko psychologický fenomén, napísal:
V psychologické praxi býva často tento fenomén mimo naše zorné pole. A přece k nám přivádí klienty naděje, že se osvobodí od svých nouzí. Má být tedy posilována a rozvíjena.
Z knihy Cesta životem od Pavla Říčana sa núka táto myšlienka:
Prebehla som celý tento text a cítila z neho klišé. Žeby mal Adam pravdu? Že nádej je niečo smiešne, umelý výplod mysle, ktorá sa nechce zmieriť so súčasnou situáciou? Aký je jej zdroj, a ako pôsobí? Prichádza v zúfalstve alebo optimizme? Je v nás alebo o ňu musíme prosiť? A keď ju stratíme, nájdeme tú istú, alebo novú? Spísala som si ešte viac otázok ako na začiatku.
Podobne ako lásku a vieru, ju každý inak prežíva, vysvetľuje, potrebuje. Zo všetkých odpovedí mi vyšlo, že nádej, podobne ako lásku a boha zabíja už len to, že sa ich snažíme pomenovať a opísať. Tieto tri veci majú ku sebe blízko. Každý, kto prežíva lásku, prežíva zároveň nádej, že si ju udrží. Ten kto je veriaci, nech už má jedného, viacerých bohov, alebo verí sám v seba, má tiež očakávania, nádeje do budúcnosti.
Niekedy kĺže po povrchu, niekedy je to pointa života. Je veľká, keď dúfa v uzdravenie, alebo aj smiešne malá, keď dúfa, že zajtra nebude pršať. Môže to byť jemná holubica s olivovou ratolesťou alebo ťažká kotva. Keby som zatvorila oči, tak nádej vidím ako modrú farbu, aj keď maturitné stužky, ako ďalší symbol nádeje, sme nosili zelené.
Záleží na nás, ako ju prežívame.
Strýko mi požičal knihu Nestrácajte vieru od M. Alboma. Až sa divím, koľkokrát som tu už spomenula kresťanskú vieru, aj keď verím iným myšlienkam. V texte som striehla na slovo nádej. Nič. Autor ju nespomenul ani len v metafore, a to už hlavný hrdina pomaly zomieral. Odpočítavala som stránky. Nadávala som si, že som za celé poobedie nič nestihla. Možno som ju už prehliadla. Sústredím sa na to päťpísmenkové slovo a možno mi uniká jej obsah. Pri poslednej vete som sa nahlas rozosmiala. Úplne úplne posledná veta knihy bola: ,,Zaľúbil som sa do nádeje.´´ Tak predsa som ju na konci našla.
_________________________________________________________
Albom, Mitch. Nestrácajte vieru. Bratislava: Tatran, 2010.
Cayce, Edgar. Naděje. Kde ji můžeme nalézt a jak si ji můžeme uchovat. Bratislava: Eko-konzult, 2001.
Michal, Vladimír. Naděje jako psychologický fenomén. Psychologie dnes, vyd. 5/2005.
Říčan, Pavel. Cesta životem. Praha: Portál, 2006.
Foto: http://endromeda.deviantart.com/art/Night-Sky-151700942
